Nedeľa, 23. September 2018 a meniny má Zdenka  


Meno:

Heslo:


 www.meteo.sk
 .: Nájsť plaza spred štvrť miliardy rokov

Prvá a najstaršia kostra plaza z časov ešte dávnejších dinosaurom sa na Slovensku našla v Demänovej. V jaskyni, ktorá už desať rokov nevídaným spôsobom dovoľuje svojim prieskumníkom prenikať stále do nových priestranstiev podzemia. V Eldoráde jaskyne Štefanovej, v miestach, ktoré nás pri objavoch očarili svojím drsným a fascinujúcim vzhľadom karbonátov korodovaných až „na kosť“, vertikálnymi studňami horskej jaskyne a predsa priamo pod dnom doliny, niekde len 10 metrov pod riečkou Demänovkou.

Každý príbeh spojitý s dianím v našom svete sa v nejakom momente rozvinie a zdanlivo zas neskôr uzavrie, no v skutočnosti on nemá svoj začiatok a koniec je zrejme ohraničený len stále sa posúvajúcim časom vpred. Človek pri jeho stavbe len si vyberá určitý úsek plynúceho času, volí udalosti, ktoré mu dávajú zmysel a spolu vytvárajú celok rozprávania.
O objave 16. júla 2016 sme sa siedmi jaskyniari (S. Solarczyk, A. a M. Atraszkiewicz, I. Šulek starší aj mladší, M. Prokop pod vedením P. Hericha) vypravili do Štefanovej jaskyne. Vďaka jej novému, ťažko vybojovanému vchodu sme nemuseli merať cestu cez staršie časti jaskyne, celé hodiny sa plaziť, iba občas kráčať, liezť a preliezať, ale razom cez vertikálny komín sa ocitli v mohutných priestoroch Kasprovej šikminy. Ďalej poznal cestu už len jediný, ostatní museli nič len dôverovať, že správnou cestou sa tiež vrátime. Cieľom toho dňa bola nádherná, okrúhla studňa s kolmými, čiernymi stenami, zvaná Tajomná šachta v Eldoráde. Vždy, keď sme tu od objavenia priestorov v roku 2010 sa pohybovali, večný dážď kvapiek vody z nedozerného stropu nás hrozil premočiť, a tak sme sa dlho tu nezdržiavali. Tajomná šachta mala vo výškach nedostupných stien okrúhle otvory, ústia chodieb vedúcich do neznáma, dráždila predstavivosť.
Za tých pár rokov od prvých krokov tunajšími končinami sa čosi však zmenilo. Ľadovo studeného dažďa tu bolo po výdatných zrážkach na povrchu aj viac ako inokedy, nepríjemne a zo všetkých strán po odrazoch od skalných blokov dna šachty zmáčal naše oblečenie. No teraz už sme vedeli, že ak i mokrí, povrch je nie tri, ale iba trištvrte hodiny odtiaľto, v nepohode nebudeme pridlho. A tiež naše čelovky akosi silne zasvietili, pred šiestimi rokmi tu bolo s ich technologickými predchodcami len pod nohy vidieť, sledovať blízke a tušiť vzdialenejšie obrysy stien. Rozdelili sme sa na tri skupiny, lezenie a meranie sme si vzali na starosť skúsenejší, ďalší šli fotiť a na prieskum blízkych, len zbežne preskúmaných chodieb.
Ako inak človek jaskyňu vníma, keď už nemusí odkladať sily na dlhú cestu von, keď dohliadne kam chce ísť a ocitne sa tu v spoločnosti viac než najviac dvoch ďalších spoločníkov (mnoho sa nás na ťažké prieskumné akcie nezvyklo nazbierať). Návštevníci po nás možno ani nepochopia, prečo sme tento konkrétny priestor pomenovali Tajomnou šachtou. Dnes, namiesto predpokladaného komplikovaného technického lezenia stien šachty sme si ju v rýchlosti silnou lampou odspodu prezreli, snažili sa zapamätať správne pohyby lezenia a miesta chytov, pretože po stenách tiekli celé menšie potoky striekajúce všade vôkol; a chvatom v priebehu chvíle (bez lana) k otvorom vyliezli. Úplne mokrí, ale v krátkom okamihu sme vošli do chodieb, ktoré nás celý ten čas tak lákali...
Strop šachty sme ale nedosiahli, divoký zával ozrutných skalných blokov zapretých v prírodnej klenbe vertikálnej bašty nám opäť vzal síl a odvahy pokračovať nahor. (Až doma, po spracovaní dát do 3D modelu sa ukázalo, že strop pomedzi bloky vystupuje len niekoľko málo metrov pod asfaltovú cestu Demänovskej doliny. Ivanovi sa zazdalo, že videl okraj betónového monolitu základov čohosi, azda mosta, ktorý podľa máp vychádza práve nad priestorom. Či to je naozaj tak, alebo zbadal len svetlosivú dolomitickú vrstvu sa možno dozvieme zas len po ďalšom lezení.) Napokon sme priestory zamerali a nakreslili ich mapu, zatiaľ čo ostatní šli ďalej alebo sa už pomaly vracali na dohodnuté miesto stretnutia, pod veľký žulový okrúhliak.
Neprehliadnuteľný, ozrutný kameň, čo sa sem zrútil z povrchového koryta Demänovky pravdepodobne cez šachtu podobnú tej predchádzajúcej. Strop musela mať už priveľmi blízko povrchu, porušený pomaly prenikajúcou vodou vrstvami vápencov a dolomitov, až jedného dňa, možno len pred niekoľkými desaťročiami skolaboval a s ohromným rachotom sa začal rýchlo plniť kameňmi a vodou. Kameň vždy pútal pohľady prieskumníkov, no v jeho tieni, v strope chodby čakala na pozornosť drobná, nenápadná skamenelina. Iba pár centimetrov veľká, kostra chrbtovej časti akéhosi tvora, niekoľko stavcov a rebrá. Pred asi 244 000 000 rokmi zahynulo malé zviera...

Kameň z kostí Neuveriteľná zhoda náhod ušetrila aspoň časť jeho ostatkov, ktoré sa usadili na dne plytkého, veľmi slaného mora s malým obsahom kyslíka. Odolala vlnám, búrkam a čosi ju možno prikrylo tak, že počas relatívne dlhého času vystavenia týmto vplyvom v sedimentujúcej budúcej vrstve vápenca si zachovala aj jemné štruktúrne detaily kostry. Neskôr musela absolvovať litifikačné procesy, čím sa stala súčasťou štruktúry stvrdnutej, rozvrstvenej karbonátickej horniny (tzv. gutensteinskych vápencov a dolomitov krížňanského príkrovu (fatrika)). 

Počas 243 miliónov rokov (ide samozrejme o približné údaje) vápenný kal stvrdol, vynoril sa z mora (možno aj niekoľkokrát), absolvoval členenie a pohyby kontinentov, vrásnenia pohorí, presuny príkrovov na desiatky kilometrov... Až napokon, pred niekoľko málo miliónmi rokov si rozpukanou, hrubou, šikmo naklonenou kryhou karbonátov začala vytvárať dolinu a kaňon riečka Demänovka, striedavo zbierajúca vody zo zrážkovej činnosti a z dvoch ľadovcov usadených vyššie pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Riečka tiekla po povrchu jadra pohoria (žuly), no v miestach stretu so starými usadeninami (karbonátmi) sa hneď ponárala časť vôd do podzemia, kde na puklinách a vrstevných plochách zakladala prvé zárodky jaskýň. Čím viac sa pohorie Nízkych Tatier dvíhalo a Liptovská kotlina klesala, čo sa deje i dnes, Demänovka spolu s jej prítokmi začali vytvárať úzky kaňon so strmými stenami na povrchu a jaskyne v podzemí. Klesaním dna doliny proti sledu dávneho usádzania horniny (od mladších vrstiev po staršie), boli tvorbou podzemných dutín až tunelov a dómov postihnuté čoraz hlbšie vrstvy, kým napokon prvé kvapky vody opäť po dlhých vekoch nenarazili na našu skamenelinu.
Posledný milión rokov strávila ponárajúca sa voda Demänovky rozširovaním drobných iniciálnych dutín v jej okolí, postupne v čoraz menšej hĺbke pod hladinou spodnej vody, až kým nezačali vznikať horizontálne chodby pozdĺž jej hladiny spolu so zárezmi bočnej erózie. Kostra odvisla v strope, ale akým to šťastím tam aj ostala! Pri (cyklickom) topení ľadovcov to boli zrejme mohutné prúdy vôd premiešané v jednej mase so štrkom, pieskom aj väčšími okrúhliakmi, ktoré formovali a zodierali dno doliny na povrchu, no tiež vo veľkých množstvách sa rozšírenými prepadaniami vôd alebo cez staré jaskynné poschodia dostávali do podzemia. Kremenné zrná žúl pôsobili ako brúsny materiál erodujúci všetko, čo prekážalo v ceste. Tečúca voda neskôr po týchto hrubých nánosoch vyformovala zarovnaný strop chodby a jemným korozívnym (voda so vždyprítomným oxidom uhličitým vytvára slabú kyselinu, ktorá rozpúšťa vápenec) účinkom odhalila aj nášho tvora. Stačil jediný presný zásah transportovaného okrúhliaku a viac by sme neboli identifikovali drobné čierne prúžky rebier kdesi v strope chodby...

Paleontologické poznatky Koľko takýchto tvorov je v kameni karbonátov Demänovskej doliny? Alebo inde? Možno aj platí, že od prvého objavu sa čoskoro začnú nachádzať ďalšie a ďalšie, avšak i tak zrejme veľmi málo. Oslovili sme paleontológa A. Čerňanského, či má záujem sa na skamenelinu pozrieť a netrvalo dlho, spolu s J. Šurkom a M. Olšavským sa ocitli v Liptovskom Mikuláši pripravení na výpravu do jaskyne. Už sa šírili správy o náleze najstaršej skameneliny stavovca Slovenska, potenciálne o prvom plazovi druhohôr, najstaršieho veku dinosaurov. Vybavení presnou mapou jaskyne, čo sme celé roky popri objavovaní zostavovali, sa v trojici čoskoro dostali na určené miesto, počas druhej výpravy zo skaly vysekali a po štvrť miliarde rokov strávených v úplnej tme, vyniesli ho na svetlo sveta.
Vzácny kameň len nedávno prešiel skenovaním na mikro-CT prístroji na Slovenskej akadémie vied v Banskej Bystrici a boli skutočne potvrdené prvé domnienky, že predsa plaz sa našiel v Demänovej. Podľa správy týchto vedcov skamenelina obsahuje súbor deviatich stavcov v anatomickej polohe, rebrá, zvyšky panvy a dlhých končatín. Napokon je z nálezu Pachypleurosaur, živorodý semiakvatický plaz s dĺžkou tela do 0,4 m, dlhým krkom a chvostom, obývajúci plytké, teplé a slané more s výskytom ojedinelých ostrovov.

Čo s nálezom Bolo predmetom úvah, či ho nenechať na svojom mieste, v bezpečí útrob náročnej a rozsiahlej jaskyne, ktorú pozná len málokto. No význam objavu a potreba bližšieho skúmania napokon rozhodla vo veci. Takto sme zásahom prerušili prirodzený osud fosílie, ktorej by ešte odhadom 100 000 rokov trvalo, kým by ju dno riečky Demänovky zahlbovaním dosiahlo a nenávratne zničilo, možno raz opäť navrátilo do mora. Vyniesli do neistého, premenlivého ľudského sveta, kde sa stal predmetom výskumu a bude uložený do múzea, odkiaľ sa snáď nevytratí pri prvej reštrukturalizácii.
Slovensko dostalo svojho „dinosaura“ (fakticky ide o nález ich staršieho súčasníka), skromných rozmerov, no možno v súlade s plochou, ktorú na Zemi zaberá. Malého tvora, avšak skamenelinu nepredstaviteľného veku, spejúcu (z pohľadu jej trvania) čoskoro k zániku.
V Demänovských jaskyniach sa pomerne často stretávame s rovnako starými fosíliami, drobnými morskými tvormi, no pri až dlhšom pristavení sa nad touto témou človeku sa vynárajú asociácie s vlastnou existenciou, jej trvaním a príspevkom v kolobehu života. Každá vrstva horniny v sebe uchováva časť záznamu o podmienkach života na zemi v čase svojej sedimentácie (ukladania). Jedna z nich odhalila starého plaza, ďalšie ukladajú do budúcna stopy našej, ľudskej prítomnosti. Prial by som si, aby turista, lyžiar či akýkoľvek návštevník Demänovskej doliny stúpajúci asfaltovou cestou pod hrebene Tatier a nevyhnutne prechádzajúci len niekoľko metrov ponad do tmy a ticha ponorené dutiny jaskýň, myslel na stopy, ktoré tu do kameňa vtesnáva.

Autor: Paľo Herich ml. - 27.2.2018, 07:45 <<< Späť


 .: diskusia k článku (0)

Tatrasoft
LYNX
MKB
DX Tech
UNIDOM
Adamsport
© 2007 Jaskyniarsky klub Demänovská Dolina, programovanie Daniel Pogač - DX Tech, grafika Juraj Bada, posledná aktualizácia: 23.9.2018, 04:21