Utorok, 25. Apríl 2017 a meniny má Marek  


Meno:

Heslo:


 www.meteo.sk
 .: Nový objav v Demänovej - Jaskyňa chladivého dychu

Nový objav v Demänovej - Jaskyňa chladivého dychu
Večer nevieš zaspať a premýšľaš, čo vás to tam čaká, zvláštny nepokoj cítiš... Kamarát zas po ťažkej noci vstáva skoro ráno a len po pár hodinách spánku uteká na Liptov. A Šuhaj tiež čosi tuší, pozná tam na Pustých zákutia, prechodil ich veľa ráz.

Ale poporiadku. 13. februára (2017) sme našli pri meraní menších jaskýň medzi Pustou a Machnatou dolinkou jeden zaujímavý výduch, šikmú plazivku nadol s dĺžkou 5 m. Bez kombinézy sa jedinému účatníkovi výpravy nechcelo ísť dole, no hneď na druhý deň zrána (pretože silné mrazy boli akurát na sklonku svojich dní) bola teplota prúdiaceho vzduchu určená na 4,7 °C pod stropom vstupu do plazivky, spustený teplomer na dno priestoru ukazoval iba 3,4 °C. Mach nad vchodom vlhký s kvapôčkami vody na konároch dával nádej, avšak teplota nie veľmi. Je to trochu málo na miestne jaskyne a obávali sme sa, či nejde len o lokálne prúdenie po puklinách, resp. gravitačným zlomom, ktorých je na okolí viacero. Napriek tomu sa nám nechcelo s inštaláciou loggeru čakať na celú ďalšiu zimnú sezónu a počas expedície v piatok 24. 2. sme v jaskyni začali pracovať, trochu v rámci oddychu od Pustej a iných podzemných výprav. Načim bolo uvoľniť prudko nadol klesajúcu vstupnú plazivku od kameňov, vnútri bolo viac priestoru, i dvaja sa zmestili. Na druhej smene toho dňa sa však vo vchode zosunuli tri veľké skaly a vchod ostal nepriechodný. Tak na druhý deň sme museli prvý krát použiť techniku a kamene rozbiť. Na konci akcie sme sa trochu na dne prehrabávali a práve v mieste, kde strop pokrývali hrubé pizolity a sintrové povlaky sa dalo vidieť už v horizontálnom smere asi 3 m vpred, len 5 cm nízka no 2 m široká nížina so zjavným prúdením vzduchu dávala nádej na postup.
V rámci liečenia sa z expedície sme 2. a 3. marca pokračovali krátkymi výjazdmi v prekopávaní nástupu do úžiny, o deň neskôr v sobotu už opäť nastúpila technika a na sedemhodinovej akcii sme postupne poležiačky, trochu dole hlavou a desne naúzko vŕtali dno, ako sa neskôr ukázalo, vrch odtrhnutého bloku. Vonkajšia a jaskynná teplota sa však vyrovnali, začal fúkať vietor a prúdenie vzduchu úžinou sa správalo veľmi čudne. Dýchavične nasávalo, potom odrazu viali vlasy opačným smerom a pri nápore vetra sa až prášilo v jaskyni. Trochu nás to znepokojilo, načim sa bolo poobzerať lepšie po okolí, či nevylezieme kdesi vedľa v pukline pod skalou. No akýsi voľný priestor za úžinou vyzeral byť na dosah.
V pondelok 6. marca sme sa zišli už tradičnej partii predchádzajúcich dní, dvaja nádejní ašpiranti praktickej speleológie J. Jalový a J. Vozárik, a P. Herich pokračovali vo vŕtaní. Všetko šlo dobre a rýchlo. Avšak posledný „krok“ sa nám akosi nedaril urobiť, vŕtačka prestávala pomáhať a masívna skala pokusom odolávala. Hlava poriadne bolela od námahy a ležania šikmo nadol, len presunúť špic vŕtačky a namieriť ho na susednú puklinku bol ťažký úkon. Napokon posledné centimetre sme búšili po starom, kladivom oproti ktorejkoľvek hrane, čo i pol centimetra mohlo pomôcť. Pustil som Ďura na čelbu, no chýbalo tu azda pár milimetrov alebo dlhšia výdrž, aby prešiel. Ale hlásil, že kamene padajú aj niekoľko metrov ďalej, za hranu spadnutého bloku nebolo vidieť. A vraj na konci plazivky v strope visia hrozné kamene zo stropu... Bez prilby, tak ako celý čas doteraz na tomto mieste, len s tenkým oblečením a kombinézou, na niekoľko hlbokých výdychov nasilu tlačím hrudník cez úžinu, chvíľami sa zdá, že ide o zlý nápad. No ďalej vidieť nízku sieň, tam sa dá otočiť, z druhej strany to s kladivom bude účinnejšie, ostatní prejdú. Plazivka ústi do siene 2 m nad jej dnom, Ďuro sa vrhá okolo krku súpútnikovi jaskyniarovi, to jest využíva jediný dostupný spôsob ako neostať visieť za nohy dolu hlavou z úžiny. Johnyho musíme nechať pred plazivkou, ideme sa pozrieť ďalej a stále hrozí zavalenie jej ústia vo vchode jaskyne.
Rozlámaná sieň prechádza do ďalšej s bielou pagodou, ďalej sa chodba znižuje. Štvornožky sa predierame pomedzi kvaple a biele sintre, na dne pod našimi kolenami praskajú mrazom deštruované, staré sintrové platničky, ideme opatrne a vo svojich stopách. Radujeme sa, Ďuro čosi takéto zažíva prvý krát v živote, prvú jaskyniarsku akciu mal ani nie pred rokom. Kde-tu odbočka, klesáme nadol, zas nahor obchádzame sintrový stĺp, jaskyňa sa predlžuje. Chodba sa opäť zväčšuje, no steny nevidieť! Zakričíme a mohutná ozvena sa valí spredu k nám. Je to len jazero? Ó nie, tu už prestávame sa ovládať a radostne kričíme, mohutný priestor sa odhaľuje z večnej tmy. Je toto možné? Takéto miesta? Všade vôkol biele sintrové závesy, pagody aj malé kvaple, vysoká chodba sa stala križovatkou a pokračuje na všetky strany. Nedotknutý piesok a jemné sintrové krusty obchádzame po špičkách, trielime pokračovaním, chodby nekončia. Po nejakej chvíli nás zastavuje pieskový sifón, hneď vedľa druhý, no tu vpravo ešte sa črtá pokračovanie, Ďuro kričí, že nekončí...
Dávame znať na povrch objav a berieme Johnyho snami. Ešte rozšírujeme prielez, no dochádzajú sily i baterky, tak načim nám čosi odfotiť, preskúmať a akciu ukončiť. Niekoľko plaziviek končí znížením, prievan nestíhame sledovať, v centrálnom dóme sa dvomi cestami dostávame hneď za stenou do ďalšieho veľkého priestoru, viecero odbočiek vybieha všetkými smermi, mohutná prítoková rúra je zavalená karbonátickým štrkom a blokmi. Cesta z povrchu? Únava je potlačená radosťou z objavu, avšak dáva o sebe znať spolu s letiacim blokom spod nôh jaskyniara. So zaťatými zubami ešte fotíme, ideme von.
Jaskyňa chladivého dychu, ako sme si dovolili ju nazvať podľa nízkych teplôt vo vstupe a všadeprítomných upomienok na doby ľadové, nás uviedla do svojich neočakávane mohutných chodieb, kde sa striedajú menšie siene s krátkymi zníženinami až s dómovitými priestormi. Mali sme už pri kopaní očakávanie v ponorné zóny Demänovky s úzkymi kanálmi a stupňovito klesajúcimi chodbami, no skutočnosť je trochu iná. Odhadom 300 m chodieb len mierne klesajúceho charakteru sme zbežne preskúmali, zaujímavosťou je, že sú silne poznačené mrazovou deštrukciou speleotém a naopak, najväčšie sintrové útvary akoby sa vyhly týmto vplyvom. Našli sme tu žulové piesky a drobný štrk, no väčšie okrúhliaky svedčiace o druhotnom zaplnení glacifluviálnym materiálom zatiaľ nie. Zbežne sme si tiež všimli asi dve desiatky zimujúcich netopierov, predovšetkým druhy Myotis myotis a Podkovára malého.
Píšuc správu z expedície, záver ostal v pondelok pred akciou nedokončený. Čo ak náhodou postúpime? Veď i toto bude jej výsledkom, prácu sme tu počas nej začali. Tiež nie veľmi všedný nepokoj sa nás viacerých zmocňoval. Zdenko Chrapčiak, ako znalec miestnych pomerov a ktorému Pustie prirástli k srdcu, veru dobre tušil, no nemohol prísť. V pondelok napokon pribudla pre poznanie človeka nová, krásna jaskyňa v Demänovej.
Na výkopových činnostiach v jaskyni podielali: 3 akcie expedície Demänová 2017: L. Kubičina, J. Jalový, K. Medzihradská, P. Medzihradský, D. Droppa, J. Šurka a P. Herich; 4 akcie 2. – 6. marca: J. Jalový, J. Vozárik, Ľ. Andráš, Z. Chrapčiak a P. Herich.

foto čoskoro aj tu, zatiaľ: 

https://www.facebook.com/desilusion2012/posts/1480172455328711?pnref=story

prípadne tu:

http://www.speleodd.sk/galeria/Chladivy%20dych/CHD1.jpg

http://www.speleodd.sk/galeria/Chladivy%20dych/CHD2.jpg

http://www.speleodd.sk/galeria/Chladivy%20dych/CHD3.jpg

http://www.speleodd.sk/galeria/Chladivy%20dych/CHD4.jpg

Autor: Paľo Herich ml. - 7.3.2017, 15:23 <<< Späť


 .: diskusia k článku (0)

Tatrasoft
LYNX
MKB
DX Tech
UNIDOM
Adamsport
© 2007 Jaskyniarsky klub Demänovská Dolina, programovanie Daniel Pogač - DX Tech, grafika Juraj Bada, posledná aktualizácia: 19.4.2017, 16:12