Piatok, 24. September 2021 a meniny má Ľuboš,Ľubor  


Meno:

Heslo:


 www.meteo.sk
 .: Expedícia Jama 2016

Batoh tak ťažký, že ani najsilnejší si ho nevedia sami na plecia vyložiť. Po hektolitroch vypitej vody a 700 m prevýšenia konečne staré refúgium Na jame. Hradisko svojím najvyšším okrajom ústi do tmavej priepasti – jamy. Predstavivosti zadosťučinené, prichádzame preskúmať, čo v ňom ľudia pred 2500 rokmi zanechali. Napokon však viac tajomstiev sa otvorí, než vyrieši...

Rozprávanie
Azda je dôkazom akejsi „historickej synchronicity“ (v malom), ako ju R. Rolland nazval, že v rovnakom období, po dlhšom čase nezáujmu, sa Jama stala inšpiráciou viacerých. Pripravuje sa vyhlásenie starého refúgia lužickej kultúry za Národnú kultúrnu pamiatku, mikulášsky podnikateľ tu mieni organizovať vykopávky a náučný chodník; súčasne i my pripravujeme výpravu do priepasti. Napokon však (nielen) z našich minuloročných plánov schádza, budujeme vchody do jaskýň, a kapitalizmus s ľudskou tvárou.

Prípravy
Tento rok sa iniciatívy sa chopili naši mladí členovia klubu, ktorí tvorili aj základ pracovného družstva. Organizačne zabezpečiť expedíciu je však trochu kompikovaná vec, museli sme v predstihu vybudovať plošinu na ťažbu materiálu z priepasti, najbližší zdroj pitnej vody bol až v doline Demänovskej (čo je rovnako ďaleko akoby v Liptovskej kotline), takže sme dopredu vyniesli jej čo najviac. Tiež sme nahor dopravili celtu a 100 l sud na dažďovú vodu, do ktorého jej stihol napršať dostatok na umývanie či varenie.

Dva týždne pred akciou sme v trojici (I. Šulek ml., J. Jalový, P. Herich) urobili prvú vynášku a pokúsili sa odstrániť z ústia priepasti koreň dávno spadnutého, mohutného stromu, ktorého kmeň kúsok vyššie už bol poriadne prehnitý. Na naše prekvapenie, strom, ktorý na mape studne od P. Holúbeka z roku 2000 je už vyvrátený, mal pod centimetrovou vrstvou „biomasy“ úplne zdravé drevo a až po veľkom boji s jeho kmeňom tesne nad koreňmi sme si plne uvedomili aj jeho váhu. Napriek lanovým sústavám a rôznym pomôckam sa nám ho nepodarilo nič len nechať spadnúť do studne. Stačil ľahký dotyk napnutého lana ostrím sekery a krátky kmeň s koreňmi sa dramaticky zrútil nadol. Zasekol sa v najužšom mieste, asi 8 m nad dnom priepasti. Zhodou okolností však ponechal priestor na priechod človeka aj bandasiek s vyťahovaným materiálom a súčasne vytvoril čiatočnú ochranu pred suťou z povrchu.

Druhá prípravná akcia tri dni pred začiatkom expedície prebehla už len vo dvojici (J. Jalový, P. Herich), vyniesli sme opäť balenú vodu a nástroje na kopanie (čo však nebol dobrý nápad, do začiatku expedície nám nejaká biedna duša skvelý, ručne kovaný kopáč ukradla). Pokračovali sme v budovaní plošiny nad ústím priepasti, štyri kmene 5,5 m dlhé vytvorili jej základ.

1. deň
A tak v sobotu ráno, desaťčlenné družstvo začína rozvážnym krokom stúpať do svahu masívu Sinej. Veľmi skoro sa ukazuje, ako je rozložená hmotnosť materiálu, jedla a výstroje po jednotlivých batohoch. Mňa tlačí do chrbta zle uložená vŕtačka, a k zemi množstvo jedla, kompletná lezecká výstroj, všetky meračské pomôcky vrátane veľkého GPS prístroja, spací vak, karimatka, oblečenie, kombinéza, prilba a zvyšná jaskyniarska výstroj, záložné batérie a zdroj, rôzne šňúry, kliešte, malý reproduktor pre rannú pohodu, kotvy, planžety, vrtáky, hrniec, borovička a čižmy. Idem bosý, aj Miloš. Ešteže vodu máme hore... Ivan nesie aj ťažkú plynovú bombu s dvojplatničkou, pre zvýšenie kuchynskej vybavenosti.
Náročný výstup spretrháva partiu, pod vrcholovým plateau mi na obed (bez raňajok) dochádza cukor, posledná zastávka; a už sme hore. Najskúsenejší účastník (Paľo Huťka) sa hneď chytá práce, čas je drahý. Dokončujeme plošinu až poobede, priečne rebrovanie je na mieste, sucháre pomaly došli, akurát konárov je dosť na kúrenie. Do večera pracujeme, prvé bandasky štrku a hliny sa dostávajú na povrch, spolu so starými nádobami našich predchodcov. (Rozhodli sme sa materiál ťažiť do vo vrchnej časti vyrezaných bandasiek namiesto vedier, pre ich väčšiu bezpečnosť a najmä preto, že po vytiahnutí na povrch sa dajú transportovať ťahaním, namiesto nosenia v rukách).

2. deň
V nedeľu sa pracuje, prebiehajú aj krátke povrchové prieskumy s rôznymi výsledkami v podobe nájdených alebo znovunájdených, väčšinou korózno-kryogénnych jaskýň. Prehľadávame tiež blízke okolie a vyťažený materiál priepasti starším, zo SMOPaJ zapožičaným detektorom kovov. Darí sa nám nájsť niekoľko zrejme starých hrotov (šidlá?), a novoveké klince. Vyťahovanie materiálu z dna priepasti ide výborne, jedna bandaska sa vždy plní, kým druhá plná stúpa na svetlo sveta. Šikovný kopáč na dne stíha s veľkou rezervou. V štrku a hline je množstvo zvieracích kostí, ukladáme ich bokom, Martin sa snaží ich spájať do jedného tvora, no niektoré stavce sú len o niečo menšie ako vytiahnutá lebka srnca, čo vec trochu komplikuje. Pracujeme až do večera, medzitým si podaktorí budujú náročné horské sídla (hrozia nočné búrky), dĺžkou prípravy pripomínajúce skôr budovanie zrubu. Miňo Staroň, ktorý nás prichodí navštíviť, rozdáva zlepšujúce návrhy. Mladšia časť výpravy po celý deň systematicky likviduje svoje zásoby jedla.

Večer a noc je poznamenaný zábavou rôzneho druhu, od učených diskusií o diagenéze tuprítomných karbonátických hornín a kvantových časticiach k prostoduchým vtipom, cez neustálu konzumáciu jedla (aj pitia) až po zaujímavý, odvážny pokus Ďurov o nočné kopanie: keďže neznalý jednolanovej techniky no túžiaci priložiť k dielu svoje ruky, s dôverou necháva sa svojimi druhmi spustiť na dno šachty. Spust je veľmi efektný, Juraj spočiatku smeruje k ústiu priepasti, sunúc sa po šikmom trávnatom svahu, hlavou nadol. Situácia sa na dne stabilizuje, dokonca sa mu darí plniť niekoľko bandasiek, až kým ktosi nesprávne vyhodnocuje volanie po vytiahnutí ďalšej ako prosbu o vyslobodenie nášho hrdinu. Keďže inštrukcia znela jasne, neodväzovať sa z lana, neostáva mu nič iné, len pustiť z rúk lopatu a nechať sa unášať nahor.

3. deň
Pondelkové doobedie je poznačené následkami večera, väčšina družstva si užíva nádherné výhľady z úzkeho hrebeňa smerujúceho k Sinej. Kopanie v priepasti napokon pokračuje až po poludní v kľudnom tempe. Chalani priebežne konzumujú potravu. Podvečer zrazu ospalú atmosféru tábora narušuje vzrušený hovor kopajúcich. Ľudská lebka! Filip z dna priepasti komunikuje nahor, my opodiaľ počujeme len tých dvoch na plošine. Máme ľudskú lebku! Nikto im neverí, no i tak sa zispy stanov otvárajú, náš archeológ konečne obžíva, doteraz sa vyhýbajúc kontaktu so svetom na krasovej plošine. Chvíľu nevieme overiť pravosť informácie, len nerozhodne na seba hľadíme; až kým ľahká, takmer prázdna bandaska nepristáva na plošine. Tak predsa...

Nastáva vzrušený hovor, premýšľame, čo to znamená. Narazili sme konečne v hľbke tri metre na kultúrnu vrstvu obyvateľov 2500 rokov starého refúgia? Kde sú ďalšie kosti? Boli dole aj stavce, aby sme potvrdili jej význam ako obety?

Schádzam do priepasti, no viac tu nevidieť. Lebka sa zachytila pod strmo ukloneným stropom priepasti, ostatné časti kostry sú zrejme rozhádzané nižšie posunmi výplne priestoru. Kopanie končí, uvidíme zajtra.

4. deň
V utorok ráno očakávame príchod Zuzany Šimkovej, archeologičky SMOPaJ. Je oboznámená so situáciou, jej dopreddu naplánovaný príchod nemôže byť vhodnejší. Po ďalšom kopaní sme napokon našli aj zvyšné kosti, vyzerá to na kompletnú kostru. Zuzka sa napokon odhodláva na zostup, čistíme dno výkopu a okolie nálezu. Pokúša sa fotiť, no zablatené kosti v zablatenom štrku takmer nie sú viditeľné. Nákres v ťažkých podmienkach aspoň čiastočne vystihuje polohu a celkovú situáciu, odhadujeme, že kosti sú v anatomickej polohe, prekvapivo na seba nadväzujúce.

Nakladám opatrne kosti, jednu po druhej do bandasky, selektujem tie drobné od štrku a hliny, vonku sa blýska, hrmí. Nie je to strašidelné, snažím sa správať úctivo. Tu leží človek (z nejakého dôvodu ho odhadujeme na ženu). Nevieme, ako sa sem dostala, či chcela, alebo náhodou sem spadla, či ju niekto násilím zhodil. Neskôr premýšľam, prečo podobné necítim aj pri kostiach zvierat, ktorých sme vykopali vyššie celú hŕbu. Možno preto, že neboli spolu, len rozhádzané v štrku a hline, a tak nebudia dojem bytosti...

Striedame sa, na dno ide Vašek, opäť pod nohami ostal len štrk s hlinou. Práca opäť naberá na obrátkach, kladka sa takmer nezastavuje. Chalani stále jedia, tak nádoby vyťahujú aj Bára so Zuzanou. Na povrchu striedavo prší, búrky však už druhý deň akoby Jamu obchádzali, blýska sa a hrmí v Liptove. Druhý stupeň výstrah pred búrkami nás straší, no tu nič. Občas slabý dážď a iba raz krátky lejak. Dole nastala veľmi zaujímavá zmena, hlinoštrk vystriedali výpencové kamene veľkostí od 10 do 50 cm, s oblými hranami. Hádame, čo to znamená.. Náročný deň pomaly so západom slnka končí, však treba ešte zostúpiť nadol priepasť podrobne zamerať, zaznamenať, čo sme tu uplynulé dni vykonali. Posledné bandasky stúpajú k povrchu, obsahujú ešte zopár zaujímavých kostí a lebiek väčších hlodavcov, ležiacich tesne pod vytiahnutou ľudskou kostrou. Zvláštne, práve tu sa sediment mení, sme 1,5 m hlbšie, v čistých, suchých kameňoch, ktoré sa tak ľahko nakladajú, že i trojnásobok nákladu by bolo možné rýchlo posielať nahor. Odkiaľ sa tu vzali?

Záver
Na stredu ráno hlásia meteorológovia stopercentné zrážky, už nebudeme kopať. Balíme tábor za nádherného slnečného svitu, voľné chvíle využívame na tiché lúčenie sa s miestom, hrebeňom, úchvatným výhľadom na kotlinu. Nakladám si batoh na plecia, kto by si bol pomyslel, že nie je o nič ľahší ako cestou nahor. A nie som sám, Ivan ešte vypúšťa zvyšný plyn z bomby, ide tak trochu o zúfalý počin, zdá sa mu, že náplň je tým, čo masívnu modrú, kovovú bombu ťahá k stredu zeme. Pomaly, rozvážne schádzame dole starou cestou ústiacou k Žiarcom nad Pavčinou Lehotou. Vraj tu kedysi mal stáť stredoveký hrad, k nemu viedla.

Dole naša výprava končí, pripomína to však typický záver akejsi „prírodnej“ dokumentárnej kinematografie: po dňoch v horách, slnečných páľavách, ťažkej práci, prieskumoch a túlaní sa bralami hôr, hromoch a daždi, po zdržanlivej túžbe odhaliť veci skryté, snahe odpovedať si na otázky samy sa vynárajúce mysli otvorenej; čisté pravidlá prírody (ktoré sme i tak len vo veľmi obmedzenej forme okúsili) odrazu strieda chaos civilizácie... Neboli sme v Antarktíde ani v zašlých kútoch Kanady, Južnej Ameriky, či na nekonečných stepiach Mongolska, zhora bolo každý večer vidieť bohatú oblohu svetiel miest a dedín. Štyri dni stačili, aby sme si trochu odvykli od hluku a ruchu, no opustiac posledný tieň stromu lesa, znenazdajky ocitli sme sa tu uprostred čohosi. Kamenistá cesta ústi medzi kopy odpadkov v tvare polyfunkčných obydlí, vôkol porozhadzované kusy plastov a kovov rôzneho náčinia, neforemný ratrak slúžiaci lyžiarovi sezónne k zábave. Ukoristená voda v gumennom zábale na zimu a za ňou už vlek, v horúčave letného dňa výťah bobovej dráhy. Hluk, lomoz, a vreštiace Funrádio. Dav turistov omámený striedavo sleduje rotor vleku a nealkoholický radler v orosených chladničkách. No výkladná skriňa turistických lákadiel je hneď tuto oproti, veľké čierne počítadlo času a skóre sa skveje v doobednajšom slnku. Kto vie čo by Exupéryho po otázke o smerovaní cestujúcich v uháňajúcich nočných rýchlikoch napadlo, keby bol svedkom tunajšej scény - upachtení turisti s palicami naháňajú mladé ovce v širokej ohrade plnej pneumatík a rôznych drevených prekážok na čas. Kto skôr príde so svojou ovcou do cieľa, vyhráva. Nad čím, nevedno. 96 hodín na Jame zanechá dojmy...


Čo sme hore našli a nové otázky
Počas expedície sme nadviazali na prácu našich predchodcov (P. Okoličány, T. Čemický, J. Šmoll, R. Staroň, L. Benický, M. Kostka) asi z rokov 1984, 1986 a 2000. Je obtiažne určiť mieru ich prispenia, pravdepodobne šikmý svah na dne priepasti je výsledkom tejto činnosti a zrejme časť vykopanej sondy zasypal materiál spod vyvráteného stromu. Za štyri pracovné dni sme sa zahĺbili o 4,5 m nižšie, než v akom stave sme pracovisko našli. Prvé tri metre boli popod strmo sa zvažujúcu pevnú stenu vykopané v mokrom suťovo-hlinitom materiáli plnom zvieracích kostí, ale našli sme aj kusy skla a vrchnák od piva a dve staršie nábojnice. Suť sa javila ako dobre premiešaná, bez vrstvenia. V hĺbke cca 2,8 m sme však narazili na ľudskú kostru, ktorá bola v anatomickej polohe otočená chrbtom nahor. Jej pravá ruka bola vystretá dopredu a tesne pod ňou boli nájdené ďalšie kosti hlodavcov, jedna lebka patrila možno zajacovi. V ich okolí sme nenašli žiadne ďalšie predmety, vyťažený materiál sme kontrolovali detektorom kovov. Vzápätí, asi po 10 cm pod kostrou sa kopaný hlinito-štrkový sediment zmenil na vápencové kamene priemeru 10 – 50 cm bez ostrých hrán, čo sa domnievame svedčí o ich pôvode z povrchu. P. Holúbek na základe skúseností z Jelenej priepasti z Ohnišťa potvrdil, že ich sem mohli nahádzať pastieri pri kultivácii okolitých pasienkov. Z toho by mohlo vyplývať aj vekové ohraničenie kostrových nálezov a znamená to, že kultúrnu vrstvu budovateľov hradiska sme ešte nedosiahli.

V stene priepasti sme našli doteraz nespomínaný laterálny zárez 3,5 m nad starým dnom, ktorého pôvod zatiaľ nevieme spoľahlivo určiť. P. Bella navrhuje ako jednu z alternatív podsedimentárnu koróziu mokrou hornou vrstvou sedimentu vo vyplnenom priestore. Pod ním sa nachádza pekný sintrový nátek, ktorý by mal byť podľa predpokladov veľmi starý (v otvorenej šachte na povrch sinter nerastie).
V okolí šachty sme sporadicky pátrali po kovových predmetoch. Niekoľko hrotov môže byť starého dáta, kované klince a ovčiarsky zvonček sú zrejme novoveké. V plytkom výkope sme v päte valu odhalili susediace pieskovcové bloky.

Do budúcna by sme chceli pokračovať v práci, treba však zvážiť, či nebude z dlhodobého hľadiska výhodnejšie kopať priepasť na plný profil. Treba dúfať, že množstvo nahádzaného materiálu nebude nad naše sily a možno sa nám podarí poodhaliť čo-to z osudu a tajomstva refúgia a jeho obrancov. Priepasť smeruje šikmo na JZ k hrane plošiny, zatiaľ je nepravdepodobné jej vyústenie na povrch a tak i z kutacieho hľadiska ostáva veľmi zaujímavá.

Výpravy sa zúčastnili: P. Huťka, I. Šulek ml., F. Geib, F. Letovanec, M. Zavřel, M. Prokop, J. Jalový, V. Dobeš, A. Galica, B. Appelová, M. Šimková, M. Orvošová, P. Laučík, P. Filipčíková, Ľ. Luhová, K. Friesová, L. Vráblová, A. Kapcár, K. Martančíková, Z. Štěpáneková a P. Herich; snáď sa o rok opäť v rovnako dobrej zostave zídeme aby sme posunuli poznanie čo-to kus ďalej.

Foto: A. Galica, I. Šulek ml., P. Herich.

 

Autor: Paľo Herich ml. - 5.8.2016, 14:19 <<< Späť


 .: diskusia k článku (1)

Velmi pekne napisane.
Velmi pekne napisane. Nasa partia kope len o par hrebenov dalej v masive Maleho Salatina a organizacia je dost hodne podobna. Je to taka mala neobjavena Krakovka v Nizkych Tatrach. Dokonca asi aj na seba vidime. Je tam ten rozdiel, ze na dne priepasti padaju skaly utesene do podzemneho jazera a postup je nesmierne motivacny. Keby si tam bol a takto to zivo popisal, tak asi aj napises knihu :)
Miroslav Jurečka | 4.10.2016, 19:19 | reagovať
Tatrasoft
LYNX
MKB
DX Tech
UNIDOM
Adamsport
© 2007 Jaskyniarsky klub Demänovská Dolina, programovanie Daniel Pogač - DX Tech, grafika Juraj Bada, posledná aktualizácia: 16.12.2020, 15:38